reklama

Plakať nestačí

Včera som videla už neviemkoľkú reportáž o tom, aká je otrasná situácia pod hradom Krásna Hôrka a ako sú na tom mizerne občania pod ním bývajúci. A ako celá obec postupne krachuje a mizne z povrchu zemského. Alebo aspoň z mapy Slovenska. Lebo dejiny v Krásnohorskom Podhradí už teraz delíme len na dve obdobia - to pred 10. marcom 2012 a to po ňom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Čiastočne je to pravda. Ale len čiastočne. Tou pravdou je, že dopustiť, aby ani po dvoch rokoch od požiaru hradu a kopca pod ním nebola dokončená ani prvá etapa obnovy národnej kultúrnej pamiatky, môžeme iba v takej krajine, v akej žijeme. Faktom tiež je, že sa nevyužili súcit, súdržnosť a ponuky s pomocou  vtedy, keď všetci chceli a mnohí aj mohli pomôcť a s prepáčením, ani tá eufória okolo toho všetkého. (Vlastne „sa to využilo“, ale to je iný príbeh.) Údajne kvôli zákonom a transparentnosti to nešlo. V tejto krajine!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dobre, faktom je aj to, čo v každej reportáži , s odstupom času a s patričnou dávkou súcitu odznie: že časť obyvateľstva, nie však rozhodujúca, žila predtým v Podhradí z turizmu. Obec ale z turizmu nežila. Nežila, lebo to nevedela. Nevedela, ako sa cestovný ruch „robí“, a nevie to ani teraz. Lebo žiadna z vrchností, ani tá pred požiarom, ani tá po ňom, si nevedela s dedičstvom, ktoré tu po troch grófskych rodoch ostalo, poradiť. Tak, ako by sa na poriadneho gazdu a dobrého hospodára patrilo. A ani ľud si nevedel poradiť s vrchnosťou. Lebo ten, kto má v správe všetky pamiatky a tí, ktorí majú moc zmeniť veci a rozhodovať, ani tí, ktorí majú peniaze, sa s tými, ktorí chcú, nikdy nenaučili spolupracovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Preto v každej reportáži a správe spod Krásnej Hôrky starosta tejto malebnej (vraj pomaly umierajúcej) dedinky hovorí o tom istom, že OBEC (!) prišla o približne 30 tisíc eur ročne. Iste, vie, že toľko bol príjem z parkovného pod hradom. A ďalej? Ostatné príjmy s cestovným ruchom súvisiace a naň nadväzujúce? Má na písacom stole alebo v jeho zásuvke štatistiku príjmov a návštevnosti ďalších pamiatok? Vie, koľko ľudí bolo po uplynulé roky v mauzóleu, kde sú pochovaní Františka s Dionýzom a koľko ich nakuklo do Andrássyho obrazárne? V podhradí sa totiž nachádzajú ďalšie jedinečné skvosty, ktoré je hodné ukazovať, pýšiť sa nimi, propagovať ich a neustále pripomínať verejnosti. Možno štýlom „teraz je síce hrad zatvorený, ale príďte si pozrieť mauzólem a galériu“, lebo ... Lebo! Nehovoriac o tom, že na začiatku dediny i na jej konci dodnes stoja staré kríže pre pocestných, že 10 krokov od cesty na hrad smerom do lesa je mramorová pamätná tabuľa na počesť Františky a Dionýza Andrássyovcov, že uprostred dediny je starodávna kašna, že na mieste kde bolo centrum usadlosti pod hradom je ešte stále Františkin sad s mramorovým pamätníkom, že pri vstupe do dediny je bývalá žandárska stanica. Prečo na to nie sme hrdí? Prečo hovoríme, ústami miestnej vrchnosti, že „ľudia“ nám chceli pomôcť, len „oni“ to nedovolili. Prečo počúvame, z úst tej istej vrchnosti, že „ich“ sľuby už nebudeme počúvať. Prečo sa vyhovárame, zas ústami voleného zastupcu ľudu, že „tí“ tam hore nedajú, neriešia, nepomáhajú, nechcú? Prečo sami nevyvíjame nátlak, nenavrhujeme riešenia ... Iba čakáme, že to „iní“ vyriešia za nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemám sa (ja) iba pýtať, mám aj navrhovať riešenia? Dobre, predovšetkým by som ako zástupca takejto obce, rozumej takej, čo ju postihla pohroma, už minimálne raz mesačne k(l)opala (na) do dverí/e – ministra, riaditeľa, kohokoľvek kompetentného. Určite by som už predostrela niekoľko návrhov riešení – čo tak zrušiť lehoty pri verejnom obstarávaní, alebo skrátiť na minimum? Čo tak dovoliť, aby vymedzenú časť prác na hrade vykonávali miestni, napríklad nezamestnaní, za nižšiu odmenu ako za peniaze z predražených tendrov. Alebo prečo sa tá úbohá zbierka, ten tzv. sponzorský obecný účet nedostáva do povedomia širokej verejnosti, prečo nevieme organizovať akcie na podporu hradu? Je veľa možností, ktoré by sa mohli a dali využiť. Množstvo cestičiek, ktorými sa dá dostať cieľu. Prečo je možné, že sa miestna rómska osada už stala známejšou ako celá obec aj s hradom dohromady?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žiadna reportáž spod hradu však nespomína ostatné fakty a ďalšie súvislosti. V podstate autorov chápem, je to neatraktívne pre obecenstvo a taká investigatíva je pre bláznov, ľudia ani nechcú dlhé reportáže a siahodlhé novinové články, úvahy a analýzy. Ani zamestnávateľ televízne štáby neplatí za nudu, radšej treba niekoho na ulici odchytiť a dostať z neho niečo srdcervúce. Dobre, ale niekto by mal ľuďom vysvetliť, že to všetko je trochu inak.

A ako? Takže späť k turizmu a hradu samotnému, ktorý bol určite „ťahúňom“ medzi spomenutými pamiatkami, a ktorý najviac „zarábal“. Iste, bolo tomu tak, pred zničujúcim ohňom, ale peniaze plynuli do kasy Slovenského národného múzea a do pokladne Košického samosprávneho kraja. Nie priamo do obce. My sme okrem bufetov pod hradom a ubytovacích zariadení v dedine nič nemali. Toto sme považovali za „turizmus“. Nie bankomat (alebo predtým zmenáreň), nie mapku obce s okolím a vyznačenými miestami, ktoré sa u nás oplatí vidieť, či pohľadnice alebo prospekty. Ani požičovne športového náradia, žiaden bazén alebo jazierko, malé informačné centrum ale ani znalosť jazykov, či doplnkovú službu. Alebo nedajbože voz s s dvoma a koňmi a pohoničom, ktorý by odviezol naraz štyroch ľudí a všetky vymenované zaujímavosti poukazoval, za slušnú cenu. Cestovným ruchom boli natrčené ruky a nastavené dlane: plaťte, za parkovanie, za nocľah, za použitie toalety. A nič sa nepýtajte, ani žiadne služby nad rámec nečakajte.

A ešte vysvetlenie aj k mizérii, z tej reportáže, čo ma tak naštvala. Neviem, čo tu „kleslo“? Iste, návštevnosť - počet ľudí ktorí sa vyviezli pod hrad, vošli doň, vyšli a odišli. Alebo tých, čo tu noc-dva prespali. Alebo sa najedli v miestnych reštauráciách (dvoch), či vypili pivo v niektorej z tunajších krčiem. Nie preto však krachujú ubytovacie a pohostinské služby. Ak vôbec krachujú. Tie tržby neklesajú (len) pre vyhorený hrad. Miestni aj predtým chodili do práce, časť podnikala a takisto tu vždy boli nezamestnaní. Úvery, dlhy a exekúcie tu boli aj predtým. Určite, je to teraz horšie. Ľudia majú menej peňazí, je menej práce, náklady na život sa zvyšujú. Tak, ako predtým. A tak, ako v hociktorej inej obci na Slovensku. Ale zvaľovať vinu na hrad a s dojatím sledovať reportáže o tom, že nám nikto nechce pomôcť, a že za všetko môžu tí druhí, je prinajmenšom lenivé. Potom ešte aj smutné. A nakoniec i úbohé. Prečo si nepomôžeme sami? Ak „tamtí“ nechcú našu pomoc pri obnove hradu, tak vyhrňme rukávy a rekoštruujme staré pamiatky, spravme múzeum, vytvorme nové a zaujímavé veci. Spolupracujme. Zachráňme, čo sa dá.

Kašľať na reportáže. Záleží na tých, čo hodnoty vytvorili. Blábolením a nárekmi si ich pamiatku neuctíme. Pretože tí, čo nám to tu všetko nechali sa s hrôzou prizerajú. A v hrobe sa obracať nikdy neprestanú. Ak im nedokážeme, že si tie hodnoty vážime. Činmi. Lebo rečí, hlúpych a zbytočných, už bolo dosť.

Katarína Prékopová

Katarína Prékopová

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Píšem, lebo ma to baví a tiež chcem, aby sa aj iní dozvedeli o tom, o čom by bez môjho zhluku písmen nič nevedeli. Nie som ľahostajná a nechcem patriť k mlčiacej väčšine. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu