Budeš čušať, bude dobre

Autor: Katarína Prékopová | 29.3.2014 o 13:54 | (upravené 29.3.2014 o 15:43) Karma článku: 5,13 | Prečítané:  682x

V každej obci na Slovensku, predpokladám, raz mesačne – alebo častejšie, či aj zriedkavejšie – vyložia niekam pozvánku a zvolajú schôdzu obecného zastupiteľstva. Aj v dedinke pod hradom. Tu však prestávam rozumieť slovu pozvánka. Ak niekoho niekam pozývate, predpokladáte, že pozvanie prijme a nebude potom sedieť niekde v kúte a civieť do blba a čakať, kedy môže konečne odísť. Jedine, ak by vás niekto nútil tú pozvánku poslať. V tomto prípade zákon.

 

Reč je o tom, že na každom bežnom zasadnutí volených zástupcov ľudu sa k jednotlivým bodom programu zasadnutia spustí rozprava, do ktorej vstupujú poslanci a po nich prítomní odborníci, žiadatelia, prísediaci zamestnanci, hostia a bežní občania. Všetci, čo majú k téme čo povedať. Veď poslanec nie je odborníkom na všetko, niekedy nie sú odborníkmi vôbec a niekedy niektorí nie sú vôbec prítomní, duchom, a tak by im mala barlička v podobe príspevku do rozpravy hádam aj pomôcť, zorientovať sa. Nie však v Podhradí.

Rokovací poriadok síce bol, možno po 10 -15 rokoch zmenený, ale šlo iba o kozmetickú úpravu. A hlavne sa mohla „odfajknúť“ vykonaná úloha. Zmenil sa slovosled niektorých viet a tým vznikol zhluk pravidiel, ktoré si každý vysvetľuje po svojom. Vedenie tak, občania onak. Vyberte si. Napríklad taký najpomiešanejší bod 9 hovorí, že do diskusie sa hlásia najprv poslanci , potom ostatní účastníci. Diskusiou sa myslí rozprava k jednotlivým bodom programu stretnutia, ale aj diskusia v závere stretnutia. Aj v nej dostanú slovo najprv poslanci. Lebo podľa starostu i drvivej väčšiny zboru znamená, že „vy ste si nás zvolili a my sme tu od toho, aby sme rozhodovali, ostatné si povieme na záver, v diskusii“. Lenže v ktorej? Keď aj rozpravu k bodom programu volajú diskusiou aj diskusiu, počas ktorej chce občan oznámiť, že ukradli poklop kanála. Všade samá diskusia, len nie taká, kde môže občan veci verejné ovplyvniť.

Na prvých zasadnutiach, po zvolení, sa z pléna ozývali holé vety typu „Teraz nie je diskusia.“, „Počkaj do bodu diskusia.“. Potom sa, s nárastom záujmu občanov o zasadnutia a úmerne s počtom prítomných, zvyšovali privolenia na prednesenie jednej –dvoch viet. Ani vtedy však nie všetkým a nie vždy. Boom prišiel s nárastom záujmu médií o zasadnutia v Podhradí, kvôli hradu a pozemkom v osade. Pred kamerami sa nedalo nedať slovo.

Podstata je inde. Ak ma niekto pozve na rokovanie a zverejní program, snáď očakáva, že ak prídem, tak kvôli niektorej zo zverejnených tém, lebo sa o ňu zaujímam. Poprípade prispejem nejakým nápadom, návrhom, ktorý práve v tej chvíli nik iný nemá. Načo sa mám, po prerokovaní ďalších, odlišných možno desiatich tém ozývať, keď tá „moja“ je už odhlasovaná a schválená a moju pripomienku si môžem strčiť za klobúk, lebo sa už nedá použiť? A ďalšia vec. Na záver schôdze, v rámci diskusie sa pár ľudkov prihlási o slovo, dostanú ho a potom sa to celé zvrháva. Do riadnej diskusie – pretože ľudia reagujú na seba navzájom a nediskutujú len s vedením obce, ale aj medzi sebou. To, že ukočírovať schôdzu treba vedieť alebo sa to treba naučiť, je už ďalšia vec. Tí ľudia sa predsa chcú vyjadriť k veciam verejným. Kde inde to majú robiť?

Keďže chaos v štylizácii krásnohorského rokovacieho poriadku a mierny nesúlad so zákonom a demokratickými princípmi sme chceli uviesť na pravú mieru, navrhli sme zmenu. Dali ju na papier a podpísali - aspoň tých pár osôb, ktoré na zasadnutia chodia. Podpisy nakoniec pridali aj ďalší. A koncom roka papier s návrhom aj odovzdali. Na decembrovej schôdzi návrh neprerokovali, lebo došiel pozde. Uznávame, odovzdaný bol tesne pred ňou a nie 10 dní vopred. Ale svetielko nádeje, že dôjde k náprave, zablikalo, jeden z poslancov sa ozval, poprosil kontrolóra, aby hodil očkom na návrh, do najbližšej schôdze. Prešli tri mesiace a na tej najbližšej schôdzi, sa prítomní, len tak mimochodom, dozvedeli, že zmena nebude, lebo rokovací poriadok máme na toto volebné obdobie už zmenený.

A prečo taký obrat?

Najprv som si dovolila zoštylizovať návrh zmeny rokovacieho poriadku, aby sa dostal do súladu so zákonom aj zdravým rozumom, dala som ho občanom podpísať a v ich mene aj zaniesla do podateľne obecného úradu.

MedMedzitým som si ale dovolila napísať článok o novoosadených dopravných značkách, ktoré vydržali 1 deň,  ale podľa vyjadrenia polície ani nemali byť osadené.

PotPotom som si ešte dovolila, v mene iných občanov, vlastníkov pôdy, opýtať sa dvoch proti sebe stojacich poľovných združení, prečo by im títo vlastníci mali pôdu požičať na 15 rokov.

A prečo to všetko? Som redaktor obecných novín a odpovede poľovníkov som sľúbila čitateľom a o nových dopravných značkách som informovala tých istých čitateľov – o tom, prečo sa osadili, ako a prečo boli zničené.

Ani článok, ani otázky sa s pochopením nestretli. Mala som si uvedomiť časovú súslednosť. Najprv žiadam, potom rýpem. Alebo nerýpem vôbec. Radšej držím hubu. Lebo ak neprestanem, akokoľvek nebojujem za svoje záujmy ale dobro ostatných, môže sa mi to vypomstiť. Až tak, že v malebnej dedinke pod hradom sa už nemusím ani vyskytovať. Vraj. Ale to je už na inú tému.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?